PRIJATIE 1 – Moja cesta cez prekážky

MOJA CESTA CEZ PREKÁŽKY

Bývala som nepružná a nekompromisná. Každá zmena bola pre mňa utrpením. Keď som si niečo naplánovala, chcela som to mať po svojom. Neskutočne ma hnevalo, ak sa to niekto snažil meniť. Ľudia, ktorí mi narúšali moje presvedčenia a plány boli moji nepriatelia. Nevedela som sa prispôsobiť zmenám, ohrozovalo to moju dôležitosť. Pritom môj život je odjakživa plný zmien.

V problémoch v mojom živote som videla len prekážky. Táto moja rigidita nabaľovala so sebou veľa hnevu, s ktorým som si nevedela rady. Môj hnev mi pripadal neduchovný, ale držal sa ma ako guľa na nohe. Alebo ja som sa držala jeho? Čím viac som sa hnevala, že sa hnevám, o to väčší bol môj hnev.

NA KOLENÁCH

Na moju nepružnosť zareagovalo moje koleno. Krátko po skončení vysokej školy som mala úraz. Som po troch operáciách kolena, mám transplantovaný predný skrížený väz a všeličo iné k tomu. Dlhodobejšia niekoľkonásobná rekonvalescencia ma vždy nanovo prinútila poohliadnuť sa po psychosomatickej príčine. Ale rozumieť a skutočne pochopiť je rozdiel.

Na kolená ma položilo postupne viac situácií. Rozvod, mamina náhla smrť, nespokojnosť v mojej práci. Musela som si priznať, že herectvo napriek tomu, že ma v nejakom ohľade baví, nie je moja vášeň. Mojou vášňou bolo skôr skúmať ako túto pre mňa stresovú prácu zúročiť pri hľadaní životnej rovnováhy. Vyčítala som si, že sa vyzúvam z projektov, za ktorými by iné len tak skočili. Herectvo som chcela aj nechcela, to bol môj vnútorný konflikt. Takto som si vlastne vytvárala nepriateľov a išla som proti svojej dobre rozbehnutej kariére.

Keď sa narodila naša dcéra a začala rásť, náš vzťah s mojim mužom naberal inú kvalitu, trecie plochy sa vyostrovali a moje presvedčenia, hodnoty a falošné pravdy to rozmetalo na tisíc kusov. Akoby hlbšie vrstvy vo mne potrebovali previerku. Jasné, že som sa hnevala, bola som vyčerpaná z neustálych zmien a prekvapení v podobe nových problémov, ktoré zodpovednosť mamy a život v rodine prinášal. Ak tomu tá moja nepraktickosť.

MEDZI UTIERANÍM ZADKU, STRÁŽCA PRAHU

V meditáciách som mala slovo PRIJATIE. Zo začiatku som celkom nevedela ako mám prijať niečo s čím bytostne nesúhlasím, alebo čo nechcem. Už našťastie viem, že mám sklon k idealizmu a k perfekcionizmu, takže ak som si vymyslela, že je niečo správne, išla som na doraz a ak to nebolo z mojej strany dokonalé (čo nebolo nikdy) nevedela som to prijať. Takže som sa stále kritizovala, aj moje okolie. Odmietala som rôzne okolnosti, skúsenosti, tak ako som sa v nejakom ohľade cítila odmietnutá ja, v prvom rade sebou.

Až mi raz medzi dojčením, utieraním zadku a zvratkov našej dcéry, materským strachom a hnevom z mojej nepraktickosti prišlo, že prekážky na mojej ceste sú vlastne iniciačné schody. Vždy nejaké budú a preto je kontraproduktívne proti nim bojovať. Každá prekážka, každý problém, je „strážca prahu“, ak do nej vstúpim a preskúmam ju, získam kľúč k svojmu rozvoju a posuniem sa o stupienok vyššie. Ak „problém“ obídem, objaví sa predo mnou znovu v inej forme. Po niekoľkých obchádzkach to človeka môže zraziť na kolená, tak ako mňa aj doslova. Chcelo to zmierenie.

MATERSTVO MA NAUČILO PRIJAŤ TO, ČO MA SERIE

Vďaka láske k našej dcére som pochopila, ako veľmi mi chýba objatie a prijatie a bezpečný prístav, ktorý som dovtedy sama sebe nedokázala úplne dať. Odkedy som sa stala mamou, pochopila som, že tak ako si dokážem pritúliť svoje dieťa a objímať ho a prijímať, tak isto sa predsa môžem postarať aj o svoje vnútorné dieťa, o všetko vo mne, čo plakalo rovnako ako naša Jasmínka. Viem, že sa môžem postarať o všetko v sebe, čo som považovala dovtedy za neprijateľné. Aj vďaka materstvu som našla spôsob ako prijať určité záležitosti také aké sú, aj to, že to prijať momentálne neviem a „serie ma to“ a rešpektovať aj môj nesúhlas, hnev a strachy.

HNEV MÔJ UČITEĽ

Prestala som zaháňať svoj hnev a hľadať ako ho premeniť, začala som ho akceptovať a počúvať akoby to bolo malé zúrivé dieťa, ktoré potrebuje pomoc, lebo niečo nie je v poriadku. Hnev (ale aj moja svokra:-)) bol a je jeden z mojich najväčších učiteľov, pretože mi vlastne stále ukazoval, že môj život potrebuje v určitých aspektoch zmenu a že som zodpovedná za to ako sa cítim. Hnev narúšal moje hranice, miestami to bolo neznesiteľné. Začala som sa ho teda pýtať, prečo tu je a ako mu môžem pomôcť. Môj hnev sa začal meniť na strach z toho aké to bude, keď nebudem mať všetko takto pod kontrolou a na zraniteľnosť a ukazovať mi vytesnené zranené miesta, ale aj to, že mám silu preskúmať ho a nájsť cestu von.

MEDITÁCIA OTUŽOVANIE BDELOSŤ

Hľadala som pre seba niečo, čo by ma udržalo bdelú. Pomáha mi tradičné tibetské liečenie Prananadi, budhistická meditačná technika „kŕmenie démonov“. Začala som sa otužovať podľa Wimma Hoffa. Jednoduché dychové cvičenia, ktoré patria k tomu mi ukázali aký je to úžasný pocit naplno sa nadýchnuť, okysličiť telo a využívať dych ako najprirodzenejší nástroj na liečenie.

Chlad ma učí prijímať nielen ľadovú vodu, ale aj tie zamrznuté miesta vo mne a roztopiť ich. Vojsť do studenej vody, nechať sa ňou prestúpiť a rozdúchať v sebe oheň, aby som to zvládla, mi ukazuje akú obrovskú silu má človek v sebe a že je to všetko v nastavení mysle. Pobyt v studenej vode je pre mňa bdelá meditácia. Pomáha mi zvládať situácie v živote, ktoré ma „chladia“. Učím sa k nim pristupovať s väčšou pokorou a odvahou, tak ako keď si vysekám v potoku ľad. Neujdem, ale vojdem do neho celá. Ten pocit naozaj otuží telo aj ducha a vráti človeku naspäť jeho vlastnú silu. Krv v žilách začne prúdiť, aj keď to chvíľu trvá a ja sa cítim o 20 rokov mladšia.

Chlad je pre mňa brána k mojej sile a neuveriteľným ľudským možnostiam. Pochopila som, ako ľahko sa človek vzdáva svojej vnútornej sily bez toho, aby ju preskúmal! Z ľadovej vody neochoriete, ani neprechladnete tak ako nám to hovorievali, je to len o tom ako si to nastavíte vo svojej hlave a v srdci, ako to dokážete prijať a že to prebádate. Je to ako hovorí grónsky šaman Angaangaq: „Musíte roztopiť ľad vo svojich srdciach, aby ste sa zmenili a naučili sa múdro nakladať so svojim vedením.“

SCHOPNOSŤ USTÁŤ PRIESTOR MEDZI VÝDYCHOM A NÁDYCHOM

Stále som na ceste, padám a vstávam, hnevám sa a zmierujem sa. Otváram náruč tomu, čo ma desí a ono sa to uvoľňuje a prichádza príval energie. Našla som kľúč, ktorým sa dá odomknúť všetko strnulé a problémové, čo sme si odsunuli do našej pandorinej skrinky. Treba v sebe vydolovať odvahu, pozrieť sa na to všetko, čo sme nechceli akceptovať, ale ak to dokážeme, uvoľníme stojaté vody v nás a pohneme sa z miesta. Falošná komfortná zóna sa naruší a spadne všetko, čo neslúžilo nášmu rastu a odhalíme novú autentickejšiu cestu. Je to o odhodlaní ustáť to krehké obdobie, keď starému v nás dovolíme umrieť a nové sa ešte len rodí. Nevidíme celkom, čo to bude, len cítime, že smer je správny. Je to ako keď v časopriestore zadržíte dych, medzi výdychom a nádychom. Je to o zodpovednosti voči svojim životným „sračkám“ a schopnosti ich zrecyklovať a urobiť z nich živnú pôdu pre svoj život. Je to o znovunadobudnutí dôvery vo vlastnú silu. Je to prijatie, v prvom rade prijatie seba, lebo v nás je celý Vesmír.

Pozývam vás na môj seminár Prijatie. Naučím vás 5 krokovú metódu, ktorá vám pomôže uvoľniť vaše problémy. VIAC TU

Alebo skúste konzultáciu so mnou – VIAC TU

Pozrite si súvisiaci článok PRIJATIE 2 –  Cesta k celistvosti