Poznám to.

 Moja mama je už na druhom brehu. Áno, chýba mi. Ale chýbala mi, aj keď som bola malá, aj keď som bola veľká. Pôvodne som si myslela, že tieto moje osobné intímne pocity sem nepatria, ale pochopila som, že práve moje priznané uvedomenia vo vzťahu k mojej mame sú základňou k tomuto zážitkovému kruhu pre dospelé dcéry s mamami.

Mala som šťastie, že som vyrastala v úplnej rodine a mala som mamu, ktorá ma ľúbi(la). Bola som ale hypersenzitívne dieťa, takže som všetko prežívala tak, akoby mi niekto vypeckoval hlasitosť mojich emócií na maximum. A z toho vyplývalo moje intenzívne prežívanie všetkého. Mala som tak pocit, že sa v našom vzťahu s mamou niečo nerozlúsklo, neotvorilo. A to asi poznáte. V období puberty sa tam dokonca niečo aj zatvorilo. Vlastne som neskôr s mamou nevedela úplne tráviť čas, ale chýbala mi. A keď som už bola dospelá a mala svoj život a sestra zorganizovala spoločnú dovolenku s rodičmi, moja mama bola tá, ktorá sa obávala, či si nebudeme liezť na nervy. Lebo ja som s nimi už dávno nikam chodiť nechcela, napriek tomu, že sme mali dobrý vzťah. Išla som, lebo som si uvedomovala, že neviem, koľko chvíľ budeme ešte môcť byť spolu, i keď moji rodičia boli vo výbornej kondícii. Dovolenku sme mali fajn, snažili sme sa, ale bola posledná spoločná, už sme viac spolu nikde neboli.

O rok na to som bola dva mesiace v zahraničí a stále mi tam znelo v ušiach: Tak takéto to asi je, keď už nemám mamu. Nerozumela som tomu. Nevedela som, že sa už odpája z tohto sveta a čaká už len na mňa, kým prídem domov, aby sa rozlúčila. Stihla ma privítať obedom, chvíľu sme posedeli, porozprávali sa, dala som jej darčeky a potom som vo vedľajšej izbe asi hodinu pretelefonovala a preesemeskovala. Chýbala mi, ale ja som nevedela byť s ňou a ona so mnou. O dva dni náhle odišla na druhý breh.

 Pamätám si, ako som jej rok predtým vyčítala, prečo sa viac o seba nestará, prečo necvičí ako voľakedy, prečo sa nestravuje zdravo. Mala som pocit, že stratila taký životný esprit a že by sa mala snažiť znovu ho v sebe nájsť.

Po pár dňoch som si uvedomila, že moje výčitky pramenili zo strachu, že ju stratím, že skoro zomrie. A tak som na ňu tlačila tak, ako to robievala ona mne, keď chcela niečo, čo som ja nechcela. Musela som sa zastaviť a svoj strach o mamu zobrať na vedomie a vyriešiť si ho v sebe. Uvedomila som si, že súčasťou lásky k mame (ale aj ku komukoľvek inému) je aj rešpekt k jej slobodnej vôli, čo urobí so svojím životom. Ja moju lásku môžem prejaviť rešpektom a tým, že budem k nej milá a príjmem ju so všetkým, aj s tým, čo si myslím, že robí „nesprávne“ a čo by mala a nemala. Uvedomila som si, že maminu zodpovednosť za vlastný život mám prenechať jej a ja sa musím postarať o seba a dospieť (to ešte trvalo...). Ospravedlnila som sa jej, že som bola na ňu zlá. Priznala som svoj strach o ňu, že ju tu chcem čo najdlhšie, a povedala som jej veci, ktoré nikdy predtým. Pochopila som, že môj hnev na ňu pramenil aj zo strachu, že mi uniká, že si unikáme a že sa nestretneme tak, akoby sme to obe potrebovali a chceli, lebo sme to v tom čase nevedeli... Že mi bude navždy chýbať a ja sa tej lásky nedosýtim... Stihla som jej toto všetko povedať, aj že je pre mňa dôležité, aby bola šťastná a aby sa rozhodovala nie kvôli mne, ale pre seba. Musela som sa zmieriť s tým, že za svoj život je zodpovedná ona a ja sa musím pustiť, pustiť ju, odPustiť, prijať ju a milovať ju, takú, aká je. Nemusím, môžem. To všetko bol u mňa samozrejme proces.

 Viem, aký je to pocit, keď Ti chýba mama napriek tomu, že ju tu máš. Poznám aj pocit, keď Ti chýba mama, keď ju tu už nemáš. Poznám tú túžbu po tom, aby sme vypadli z nejakej divnej životnej rutiny, aby sme sa uvoľnili zo zaužívaných generačných konceptov o tom, čo všetko treba, a vyliečili sa z našich rán a boli spolu s mamou len tak, naplno. Poznám tú túžbu po tom, aby ma mama konečne uVidela, aby ma doPočula, aby zistila a ocenila, kto som, a že som pre ňu dosť dobrá, lebo ja som to ešte nevedela. Poznám tú túžbu po tom, aby mi dovolila podporiť ju, aby mi dovolila byť aj pre ňu užitočná, udržať si ju tu pre seba. Poznám to vzájomné volanie po láske a unikanie si, lebo sme vtedy ani jedna ešte vlastne nedospeli, kvôli zraneniam z detstva, mojim aj jej.

Prešlo niekoľko rokov, liečila som si svoje boľačky vo vzťahu s mamou. A teraz, keby som sa s ňou mohla stretnúť ešte na jeden deň, stačilo by mi „byť s ňou.“ Už nepotrebujem, aby mi dala to, čo si už dokážem dať sama. Už jej nepotrebujem dokazovať, že som dosť dobrá, lebo viem, kto som. Tak by som sa s ňou objímala, dívala sa do jej očí, držala sa s ňou za ruku a asi by sme boli na počudovanie ticho, alebo by sme si spievali pesničky, ktoré sme mali rady. Asi by sme spolu tancovali a smiali sa jedna na druhej, kávičkovali, dala by som si s ňou dobrý koláčik. Možno by som jej prečítala kúsok z mojej obľúbenej knižky a ona by mi zarecitovala nejakú básničku, ktorá sa jej páči. Dívala by som sa jej do očí, aby som si pripomenula to zhmotnené svetlo, ktoré nosila v sebe, ktoré nosím v sebe aj ja a ktoré mi prišla odovzdať za celú líniu žien z nášho rodu, čo tu boli pred nami. Poďakovala by som sa jej za to, že bola mojou mamou a že tak dobre „hrala“ takú rolu mamy, akú som presne potrebovala, aby som v sebe prebudila svoju jedinečnosť a objavila zmysel svojho života. Len by som bola s ňou a užívala by som si tú vzájomnú lásku.

A tak, keď prišiel podnet od Renatky, či nevytvorím zážitkový priestor a program pre dospelé dcéry a mamy, aby si spolu mohli užiť vzájomné chvíle, začal sa vo mne tvoriť tento špeciálny nežný, láskací ženský kruh a rozkvitol do jednodňovky. Nazvala som ho:

S mojou dcérou som si pred časom zažila ženský kruh pre rozkvitajúce dievčatá s mamami a bolo to nádherné prepojenie nás dvoch. No ako dospelá dcéra som si s mojou mamou také niečo neužila, aj keď sme zažili spolu pekné chvíle.

Tým, ako prechádzam sama svojou seba-rozvíjajúcou cestou, ale aj pri práci so ženami, si uvedomujem, že vzťah s mamou je esenciálny na ceste k sebaLáske, pri prebúdzaní zmyslu svojho života. Z vlastnej skúsenosti viem, aké vyživujúce je spoločné stretnutie v kruhu žien a ako dospelým dcéram a mamám môže pomôcť nastoliť dôveru tak, aby sa v týchto ženách niečo pohlo, aby si tie spoločné chvíle vedeli užiť plnohodnotne. Spoločné nerušené momenty vo dvojici môžu priniesť radosť a prehĺbiť vzájomný vzťah a objaviť v ňom nový, láskavejší rozmer a súcit, voči mame, ale aj voči sebe.

Slávka Halčáková

Daruj si tento darček pre ženskú dušu a obDarujte sa s Tvojou mamou / Tvojou dospelou dcérou vzájomne svojou prítomnosťou a spoločnými vyživujúcimi chvíľami.

Dovoľ si byť podporovaná a zaži novú dimenziu Vášho vzťahu dospelej dcéry s mamou, pripojte sa obe ku genetickej línii svojich predkýň a ženstva. Pocítite silu, svetlo a lásku, ktoré môžeme prenášať ďalej naprieč generáciami.

PoDaruj svojej mame / dospelej dcére niečo viac, ako len vec. PoDaruj jej blízkosť, spoločné chvíle plné tvorivosti, ktoré si obidve budete pamätať a túžiť si ich zopakovať aj v každodennom živote. PoDaruj Vám zážitok, ktorý vyTvoríte Vy samé spoločne v podporujúcom prostredí, sprevádzané láskavou a empatickou sprievodkyňou v kruhu ďaľších mám a dospelých dcér. PoDaruj Vám láskací, tvorivý deň plný radosti, pohody a podpory.

Ženský kruh je príležitosťou na vzájomné vedomé obohacovanie, objavovanie a prehlbovanie vzťahu, ktorý pretrváva a svieti cez generácie naprieč časom. Pripoj sa k nám a zaži silu ženského kruhu vo dvojici so svojou mamou / svojou dospelou dcérou.

Pripoj sa k nám na toto nezabudnuteľné putovanie vo dvojici vo vyživujúcom prostredí ženského kruhu.