Slávku vnímam ako človeka, ktorý ma hlboko inšpiruje. I to je jeden z dôvodov, prečo si veľmi vážim, že sa rozhodla porozprávať s nami a podeliť o seba a svoj svet. Rozprávali sme sa o herectve, umení, životných cestách – a po stretnutí s ňou sa mi vybavila veta, ktorú napísal Vincent van Gogh svojmu bratovi Theovi: „Čím viac nad tým premýšľam, tým silnejší mám pocit, že najväčším prejavom umenia je milovať ľudí.“

Slávka, aký bol pre teba hlavný motív rozhodnutia - vydať na cestu herectva?

Bolo ich viac a vyvíja sa to.  Priznávam, že nie všetky motívy boli ušľachtilé.

Za tie roky hrania a seba skúmania som sa posunula i vo vnímaní svojej hereckej cesty.  Akoby som bola vedená akousi vyššou silou, ktorá mi rozkrývala cez herectvo, cestu k sebe.

Ako dieťa som chcela byť videná a vypočutá, byť plnohodnotným partnerom pre dospelých v ich veľkom svete, ktorý som nesmierne citlivo vnímala. S odstupom času chápem, že som vyrastala v dobe, kde dospelý deťom nerozumeli a ani nemali čas, snahu ani kapacitu porozumieť.  Sebaocenenie bol prejav akejsi neskromnosti a inakosť sa necenila. Povedať o sebe: „Som dobrá“, bol takmer hriech a vytŕčať z radu sa nepatrilo. Tak som sa snažila prejaviť tak, ako to bolo v tom čase možné a prijateľné – cez spievanie, recitovanie a hranie - cez moje najviditeľnejšie talenty. Zistila som, že vtedy ma počúvajú a vnímajú.

Dnes,  vnímam, že herectvo môže byť veľká náplasť na frustrácie, ktoré si so sebou nesieme – a zároveň závislosť. Pokiaľ o tom nevieme, je to nebezpečná slepá ulička, pretože veľmi často ideme vnútorne proti sebe a svojmu poslaniu.

Keď sa ma v prvom ročníku herectva na vysokej škole opýtali, prečo chcem byť herečka, vymyslela som si takú múdru vetu: „Pretože to považujem za najlepší spôsob sebarealizácie.“ Až po rokoch som si uvedomila, že herectvo je skutočne môj jedinečný spôsob sebarealizácie a aký je to dar. Vďaka roliam, ktoré stvárňujem mám možnosť zažiť si aspekty Slávky, ktoré by som v bežnom živote nestretla - alebo sa tvárila, že nie sú a radšej ich zahrabala pod koberec:)

Herectvo, ktoré som si vybrala –  z akéhokoľvek dôvodu, je pre mňa v konečnom dôsledku  liečivé a vnímam ho ako súčasť svojej cesty. Nie ako jedinú súčasť, ale zato plnohodnotnú a možno ho postupne nejak transformujem do inej podoby.

Nikdy si nepochybovala o svojom rozhodnutí byť herečkou?

Vždy (smiech). Dlho som  riešila, či vôbec mám byť herečka, alebo nie.

Skúmala som samu seba a v určitom čase som celé herectvo odmietala a neznášala, ale nechcela som si to pripustiť. Na jednej strane bolo lákavé, lebo som mala možnosť odovzdávať niečo so seba, byť vypočutá. Na strane druhej ma herectvo vlastne vždy dosť bolelo, lebo ma vyhadzovalo z mojej komfortnej zóny.

Keď som často hrala sexi vyzývavé prvoplánové ženy – vo vnútri sa ma to hlboko dotýkalo a bolelo, nepáčilo sa mi, že sa takto pred ľuďmi prezentujem.  Musela som sa zastaviť, otvoriť oči , prečo ma do týchto rolí obsadzujú a prečo sa ma táto téma tak silno dotýka. Uvedomila som si, že niekedy takto vystupujem aj v bežnom živote - a paradoxne sa v tom cítim bezpečne. Svoju skutočnú ženskosť „nepoužívam“, bojím sa jej, len ju hrám.  To mi umožnilo pochopiť, aký aspekt Slávky potrebujem odkryť, v prvom rade sama pred sebou a čo všetko pod tým je. Takýmto spôsobom si môžem prostredníctvom rolí, ktoré hrám zažiť, čo mi je príjemné a čo nie. Uvedomiť si, čo mi o mne povedia a kam ma až zavedú, do akých zákutí mojej duše.

Dlho som určité typy rolí neprijímala a hnevala sa na ne, ale prišlo obdobie, keď som pochopila, že sa nemusím  stať v bežnom živote prostitútkou, aby som zažila, uvidela a preskúmala všetko s tým spojené, zistila čo to vo mne vyvoláva a aké kvality prebúdza a čo mi to chce o mne povedať. Je to ohromná šanca zahrať si vyzývavú,  na oko povrchnú Slávku, ktorá síce v súkromnom živote nevie chodiť v topánkach s podpätkami, ale na javisku áno, a dnes v nich rada vrtí zadkom. Je to šanca trošku si aj zo seba vystreliť a nebrať sa tak vážne a vziať si z tej role to,  čo vnímam, že som momentálne ja a čo nie a ako mi to môže  pomôcť v bežnom živote. V hre „Čakanie na Gotta“ v divadle La Komika som zúročila všetko, čo som sa naučila a konečne si tie moje role užívam. Dovolila som si tam využiť také aspekty Slávky, ktoré sa v bežnom živote nedajú veľmi „uplacírovať“, ale ja sa s nimi v divadle bavím, vzrušujú ma, robia mne aj divákom radosť.

Keď som si už moje „prostitútky“ - ako som ich volala - obľúbila, začali mi liezť na nervy iné role. Ženy zahĺbené do života, plné melanchólie a trápenia, vláčené svojimi emóciami, lapené v zložitých vzťahoch. Napríklad moja rola Anny Kareninovej v Národnom divadle. Režisér hru dramaturgicky „ťahal“ k motívu viny – ja som zas vnímala viac úroveň vášne a bezmocnosti v spojitosti s ňou. Až po rokoch som si uvedomila, prečo som sa tak bránila téme viny a s čím všetkým ma prišla táto rola konfrontovať.  Je to veľká téma, nie len moja ale i celej  spoločnosti v ktorej žijeme. Aj kvôli kolektívnym presvedčeniam a vzorcom správania máme pocity viny a tie nám bránia chápať naše emocionálne  „zranenia“ v širších súvislostiach a v nejakom ohľade naplno prežívať vášeň. Otvoriť srdce a žiť bez strachu, že nás zas niečo veľmi zraní a že my niekoho zraníme. Tak zraňujeme seba a podriaďujeme sa nejakým normám, lebo sa bojíme „neprijatia“, bojíme sa  nechať zomrieť staré časti v nás, ktoré nám už neslúžia...

Karenina, moja „učiteľka“, si v tom období na mňa posvietila a musím priznať, že napriek tomu, že ju už dlho nehráme, občas mi zabliká na ceste. Bola pre mňa ako taká bohyňa Kálí, môj posol transformácie, aby mi ukázala v akých aspektoch života sa ešte stále „hádžem pod vlak“.:-) , miesto toho, aby som prijala vnútornú zmenu a posunula sa ďalej.

Byť hercom znamená byť ochotná podeliť sa so svojim vnútorným svetom – a chce to samozrejme aj riadnu dávku exhibicionizmu.

Herectvo je pre mňa taký novodobý „šamanizmus“, žiaľ zatiaľ ešte bez zasväteného výcviku. Podľa mňa každý herec má v sebe určitú šamanskú schopnosť pohybovať sa  vo viacerých svetoch zároveň. Je to schopnosť vstúpiť do inej paralelnej reality, stať sa inou bytosťou, obliecť sa do jej „kože“, nechať sa ňou prestúpiť a vedieť sa vrátiť a priniesť odtiaľ nejakú „medicínu“ pre seba aj pre druhých. Je to ale o tom, kto a ako vedome k herectvu pristupuje, ale ten potenciál tu je.  Každý herec je viac či menej hypersenzitívny a používa svoju imagináciu,  fantáziu a emócie neustále. Pohybujeme sa v  rôznych svetoch na tenkom ľade, ako artisti na hrazde a potrebujeme sa naučiť byť veľmi bdelí aby sme nespadli a „nezbláznili sa“ a nepomýlili aj ostatných.  Lebo herec vo svojej súkromnej životnej role môže pôsobiť veľmi autenticky. Tomu svojmu „imidžu“ môže dokonca úplne uveriť, ale môže sa aj stať, že sa nikdy nedotkne tej svojej esencie, lebo aj v súkromí hrá rolu o sebe. Herectvo môže byť aj dobrý únik od samého seba, ale môže byť aj veľmi liečivé. Závisí to od vedomého prístupu jednotlivcov.

Divadlo bolo pôvodne  liečivé, vznikalo z rituálov, obradov, v časoch keď sa oslavovalo striedanie cyklov v prírode, keď človek prechádzal svojimi vnútornými aj vonkajšími cyklami: dospievanie mužov, prvá menštruácia, svadby, pohreby. Slúžili na to aby sme sa lepšie naladili na tok života, otvorili srdce zmenám a naladili sa na pôvodnú božskú jednotu. V divadlách dnes hráme o tom ako sme od tej božskej jednoty odpojení a vláčený vlastnými  emóciami ...Zdá sa mi, že celá ruská klasika je na tom postavená. Taký ten čechovovský pocit vykorenenosti,  stratenia sa a beznádeje, hľadania niečoho vyššieho, čo nás konečne naplní.

Dnes máme v spoločenskom živote málo skutočných rituálov aj keď pozostatky sú skryté v každodennom živote. Uprednostnili sme také to divadlo – hranie sa na niekoho kým v skutočnosti nie sme. Odpojili sme sa od srdca, od prírody, od svojich inštinktov, ale asi sme to potrebovali zažiť. Lebo keď pocítime, v čom sme nepravdivý, budeme chcieť hľadať tie naše pravdy, tú našu autenticitu, budeme sa chcieť vrátiť do jednoty. Navliekame na seba rôzne spoločenské „role“, aby sme sa spoznali, možno aj v tom kým nie sme a ako sami so sebou a v sebe hráme hry. Týmto všetkým som si prešla aj ja, možno aj vďaka tým rusom, ktorých som hrala,  ten ponor do vlastných sračiek a uvedomenie si ako ich dokonale spoločensky retušujem aj sama pred sebou a že ak s tým niečo neurobím,  premárnim svoj život hraním sa na niekoho o sebe a zbláznim sa.

Áno mám v sebe aj tú správnu dávku exhibicionizmu , i keď v poslednom čase prichádzam na to, že som zároveň veľmi rada sama so sebou, v tichu, bez vonkajších očí, ktoré sa na mňa dívajú, som aj veľmi plachá. Objavila som v sebe tieto dva póly a trochu sa istý čas tlačila k stotožneniu sa s jedným z nich. Prichádzam však na to, že mojou súčasťou  sú oba - a každý z nich mi pomáha a prináša inú kvalitu do života.

Momentálne som v období hľadania vízie,  ako skĺbiť moje talenty, moje herecké remeslo a jeho zmysel a ako ponúknuť výpoveď, ktorá sa derie zo mňa. V dnešnom svete umenia je podľa mňa viac chcenia „preraziť , ukázať sa“ a zarobiť,  ako  nejaká hlbšia vízia a jasnejší zámer a to je podľa mňa málo. Aj to je cesta, aj tá je v konečnom dôsledku  poučná, aj keď menej vedomá.

Je na nás, či dokážeme byť umelcom svojho života a otvoriť sa mu, lebo každý z nás je vlastne„herec“.  Tak ako šaman aj herec potrebuje v sebe rozbiť všetky pevné presvedčenia,  preskúmať temné hĺbky svojej duše, oslobodiť sa od kultúrnych vzorcov myslenia a chovania, priblížiť sa k svojmu srdcu. Pochopiť, že rozumom veci nepochopím, lebo skutočný rozum sídli v srdci. Že vo mne môže byť celý Vesmír a ja som v ňom.  Šaman - herec musí vyliečiť najskôr samého seba a až potom druhých a vedome pristupovať ku svojmu „hereckému šamanstvu“. Potom môže byť divadlo znovu liečivé...

Veľmi ma oslovilo čo si o sebe napísala: „Nikdy by som sa nikam neposunula bez mojich chýb, omylov, bez príšernej trémy a slepých uličiek a strachov.“

Po prijatí na vysokú školu som dostala veľké príležitosti, napríklad rolu Čechovovej Čajky v Národnom divadle, alebo film Modré z neba,  hodili ma do vody a musela som plávať, aj keď som ešte nevedela ako. Postupne som si hľadala svoju cestu, ako zvládať trému, ako sa uvoľniť pred kamerou, pred vystúpením, ako pracovať s textom a hovoreným slovom - ako v tom celom nestratiť seba. Ako zvládnuť zákulisné energie. Samozrejme, že sme na vysokej škole pili kedy sa dalo a skúšali všetko možné, ale pochopila som, že to ma akurát tak, ešte viac rozbíja.

Pochopila som, že potrebujem rásť ako človek. Postupne som nachádzala  metódy a témy, ktoré mi pomáhali, a preto som ich chcela posúvať aj medzi ostatných. Tak som s kamarátkami vymyslela a produkovala „Festival zdravia, tvorivosti a poznania Svetlo Zeme“, ktorý som aj moderovala.

Túžila som vytvoriť niečo svoje, vyjadrovať sa aj za seba. Od môjho detského sna, napísať si a hrať vo vlastnom predstavení, až po jeho naplnenie prešlo možno aj 25 rokov.

Sny sa plnia, keď máte odvahu ich realizovať. Napriek bolesti z rozvodu s mojím prvým manželom, alebo možno vďaka nej, som si napísala predstavenie Esencia divokej ženy, ktoré som hrala v divadle Štúdio L+S a režírovala som ho so scenáristkou Soňou Borušovičovou Karvayovou. Prvýkrát v živote som sa postavila za svoje dielo, za seba, nielen ako herečka, ale aj ako tvorca a producent. Prezentovala som svoj projekt, svoje videnie sveta  a bála som sa, či to ustojím, ako budem prijatá. Ustála som to. Moja odvaha mi priniesla nové príležitosti, pracovné aj životné.

Keď ale lietate privysoko, vesmír vám na vyváženie zákonite ukáže aj opačný pól. Ďalšia operácia kolena ma vyradila na pol roka z práce. Transplantovali mi predný skrížený väz, tak som mala šancu znovu sa zapodievať svojim egom a nepružnosťou. Aby som to nejako zvládla, strieľala som s vlastnoručne vyrobeným lukom a odcestovala na Maltu učiť sa angličtinu. Dva dni po príchode domov moja mama náhle odišla na druhý breh.

Pochopila som, že v našej krehkosti a zraniteľnosti je veľká sila, ktorá nás nechce zabiť, derie sa z nás preto, aby sme ju zúročili a zanechali stopu.

Ako človek, žena ktorá pracuje s ľuďmi a neschová sa pred mnohými prajnými i neprajnými pohľadmi, si si musela vytvoriť spôsob, ako to zvládnuť, ako relaxovať – rýchlo a účinne...

Veľmi dlho som si hľadala cestu, ktorá by fungovala.

Napríklad pri práci mám také svoje rituály.  Do divadla sa vždy snažím prísť skôr, aby som mala čas a priestor byť sama so sebou. Zopakujem si text, poviem si takú svoju modlitbu,  poďakujem sa a tak. Skôr než nastúpim na javisko, vnímam konšteláciu, do ktorej vstupujem – energiu, ktorú spolu s divákmi vytvárame a viem, akým smerom sa približne bude predstavenie uberať. Jednoducho cítim, čo je vo vzduchu:) a dnes už aj cítim, čo všetko s tým môžem urobiť ja. Toto je môj posun. Po predstavení tiež potrebujem byť sama, zrekapitulovať, upokojiť, vyčistiť všetko čo sa udialo na javisku, v zákulisí, v hľadisku.

A liečim sa energiou. Objavila som liečivú energetickú techniku – Pránanadi (alebo ona si našla mňa?) Je to  starý, tradičný samorozvíjací systém  - liečenie, ktoré sa udržiavalo tisícročia v kláštoroch. Tým, že si čistím energetické kanály v tele, zvyšujem svoju energiu a do vedomia mi prichádzajú témy a presvedčenia v ktorých si mám urobiť poriadok, zmenu. Pomáha mi to v bežnom živote aj v práci, vracia ma to k sebe a tak vidím často možnosti a riešenia tam, kde by som ich pred tým nevidela. Zaviedla som si túto techniku do denných rituálov, pre mňa je to určitý spôsob meditácie, pomáha mi dať sa  do poriadku. Zjednodušene povedané vracia ma to do rovnováhy a rozbíja vo mne všetko čo mi už neslúži. Som omnoho pokojnejšia. Mnísi hovoria, že každý sa k tejto technike dostane vtedy, keď príde čas. Ku mne to prišlo vtedy, keď som sa rozhodla, robiť v sebe nejaké zmeny a keď som Vesmír prosila o pomoc.

Jedna z tvojich životných rolí, ktorá ťa pravdepodobne veľmi zmenila je rola mamy...

Byť mamou mi prinieslo nový rozmer, je to niečo výnimočné. Počas tehotenstva som bola konfrontovaná  s mojimi osobnými traumami a emocionálnymi zraneniami, so strachmi, s pocitmi neprijatia okolím a sebou, s najtemnejšími miestami vo mne a s dávnymi spomienkami. „Spomenula som si“ na veci, ktoré som vnímala v maminom brušku ja a bola som z toho zmätená. Takisto sa vyplavovali témy súvisiace so starými pocitmi krivdy, ktoré si nesieme a nabaľujeme už celé veky,  spojenými so ženstvom, materstvom, s rolou ženy.

Keď som rodila našu dcéru Jasmínku, už to nebola moja rola, bola som to ja, portál medzi dvoma svetmi, rodila som novú seba. Tesne pred pôrodom som sa napojila na svoju dávnu silu a inštinkty, bola som  ako divá a silná samica, ktorá cíti, čo má robiť a ako rodiť. Všetky bunky v mojom tele si to pamätali, nikdy pred tým som podobnú silu nepocítila a je to moment, ku ktorému sa často vraciam, už viem, že to v sebe mám, že mám v sebe celý vesmír, že som jeho súčasťou a on mojou. Že som mikrokozmos v makrokozme, že mám v sebe všetko čo potrebujem a je dôležité, aby som mala odvahu sa s tým znovu spojiť. Pôrod bol pre mňa mystický zážitok blízky orgazmu aj smrti. Vrátil mi údiv nad zázrakmi života, ale zároveň ma sotil do miest vo mne, ktoré ma na sebe najviac desili.

Dostala som sa akoby do väčších hĺbok v sebe a videla, čo všetko mi bráni cítiť sa slobodná a naplno si užívať život aj rolu matky. Zrazu som mala pocit, že sa mám ospravedlniť všetkým s ktorými som v mojom živote prišla do kontaktu, len akosi na seba som zabúdala. Strácala som sa. Ukázali sa mi ďalšie vrstvy  hnevu,  keď som si uvedomovala, ako sú tehotné ženy považované za nekompetentné pacientky, ako z pôrodu urobili medicínsky zásah, ako sme dovolili, aby nás ženy celý spoločenský systém oddelil od svojej pradávnej moci a základných materských inštinktov. Ako odsúvame dojčiace matky na verejné záchody a na perifériu spoločnosti a vnímame to vlastne za čosi odporné a obscénne. Keď som sa rozhodla, že o týchto témach budem hovoriť verejne v materských časopisoch, vážila som každé slovo, miešal sa vo mne strach s odvahou. Tŕpla som, čo bude, keď to vylezie von, celá moja bytosť si spomínala na to, že za tieto názory sme boli kedysi prenasledované, ponižované a upaľované.

Dlho som mala pocit, že stojím na mieste. Chcela som byť dobrá mama a túžila som sa aj realizovať. Môj hnev ma ale držal, vláčila som si ho sebou ako ťažkú guľu.  Mala som veľa nápadov aj ponuky znovu hrať, ale nedokázala som to všetko spojiť. Okrem toho, naša Jasmínka mi ukazovala v čom všetkom som nepravdivá a rigidná, kde sa klamem. Pri akomkoľvek mojom vnútornom rozpore ochorela. Bolo mi z toho ťažko a hľadala som čo s tým. Nechcela som ešte od nej odchádzať. Moja kamarátka Zuzka mi raz poradila: spýtaj sa, čo by na tvojom mieste urobila „Láska“. Tak som sa začala pýtať.

V určitom momente som  pochopila, že potrebujem prijať svoju nedokonalosť, pustiť sa do vecí inak a upustiť trochu zo svojho perfekcionizmu. Jasmínka, ale aj môj muž mi nastavujú také zrkadlo, že som zrazu ochotná skloniť hlavu tam, kde mi to pred tým nešlo. Láska mi poradila skloniť hlavu. Začala som meditovať a odvážila som sa posvietiť si na svojich démonov a dať im „nažrať“ . Moje strachy sa mi začali ukazovať a ja som sa s nimi  „zoznamovala“. Cítila som sa postupne ľahšie, lebo som prestala proti nim bojovať. A tak keď som uvoľňovala temné miesta v sebe, prichádzali malé zmeny aj zvonka.

Inšpirovaná mojím mužom som zistila, že na internete sa môžem realizovať tak, aby som mala dosť priestoru aj na naše dieťa. Vynovila som si teda svoju stránku www.slavkahalcakova.sk a začala písať E - booky. Trvalo mi štyri roky, kým som sa rozhýbala. Takže sa učím spájať rolu mamy a toho čo mi dáva herectvo a ostatné moje talenty. Možno z toho vylezie niečo ďalšie. Láska mi poradila, uvoľniť sa.

Ako vnímaš úlohu, respektíve aspekt ženy v dnešnej dobe?

Úlohou ženy je upratať si v prvom rade pred vlastným prahom. Aby sme sa otvorili životnej energii, ktorú tak málo využívame. Úlohou ženy je spoznať samú seba, vysporiadať sa s témou nesebalásky, s nespracovanými pocitmi, strachmi, hnevmi kolektívnymi, rodovými, osobnými - a vyliečiť sa z role obete alebo tyranky. Prijať samú seba. Prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Vymaniť sa so závislostí na vzťahoch a neočakávať, že našu nespokojnosť vyriešia muži, alebo tí druhí. Nečakať od muža, že ma naplní a  že bude náplasťou na moje problémy. Naučiť sa napĺňať a uspokojiť samú seba, aby sme dokázali napĺňať našich mužov a deti. Lebo ako raz povedal niekto múdry, šťastie nie je pocit, ale stav vedomia. A to môžeme šíriť okolo seba, len keď ho žijeme my.

Nemusím spasiť celý svet, stačí, keď spoznávam  samú seba, to vedomie o sebe dáva vnútornú silu meniť veci zvnútra.

Ženy majú schopnosť empatie, vnímame intenzívnejšie cez pocity, intuíciu, inštinktmi, ale odpojili sme sa od svojej dávnej múdrosti, od svojich schopností. Odpojili sme sa preto, lebo sme zranené a zmätené a dovolili sme byť zraňované celé veky, naše ženstvo je zranené a tak zo strachu zraňujeme aj my. Máme schopnosť liečiť, ale najskôr potrebujeme vyliečiť seba. Strach máme len z temných, neprebádaných miest v nás, z toho vznikajú  depresie, úzkosti, konflikty. Z toho  máme nízke vibrácie a tie priťahujú ešte nižšie. Na to, aby sme sa cítili dobre, potrebujeme svoje vibrácie, svoju energiu zvyšovať. To čo vyžarujeme, to sa nám ukazuje okolo nás.

Absurdné „vojny za mier“ ktoré sa tu vedú sú len pripomienkou vojen v nás. Bojujeme v sebe proti sebe, lebo sa nedostatočne poznáme a neprijímame tie aspekty v nás, ktoré sú nám odporné, ktorým  nerozumieme a nemáme ich prebádané.

Našou úlohou je nastoliť mier v sebe, odpustiť sebe, mužom a druhým ženám dávne a súčasné krivdy, nečvachtať sa v tom. Prijať svoju vnútornú silu a naučiť sa s ňou narábať a milovať sa. Aby sme s láskou mohli sprevádzať mužov a naše deti. Nebojovať s nimi o moc zo strachu aby nás nezranili, ale pomôcť im objavovať a chrániť ten ich vlastný mier.  Učiť sa vzájomne, že sme jedno.

Žena má v sebe obrovský potenciál. Chce to nájsť v sebe veľkú odvahu, urobiť do seba hlboký ponor, do tých temných miest a byť tam spojená so sebou a s celým vesmírom v sebe. A  keď zistíme, kde sme sa odchýlili od vnútornej harmónie, chce to odhodlanie  na vnútornú zmenu.

 Dnes  je občas vodcovstvo ženy zamieňané za matriarchát v nohaviciach. 

Ale my by sme mali byť  pre mužov láskavým mostom pre ich vnútornú silu, aby sme vedeli prijať od nich, to čo by nám radi ponúkli.

Konflikty medzi mužom a ženou nevznikajú preto, že niekto prekračuje naše hranice, tak ako som si to voľakedy myslela. Konflikty vznikajú tam kde je odpor, ak sme si odopreli lásku a  keď sme niekoho alebo niečo úplne neprijali, ak sme neprijali od neho „dar“.

Tak na toto ja teraz prichádzam  a stále vo mne rezonujú témy prijatie, pokora, trpezlivosť, sebaláska, sebavedomie, láskavosť voči sebe a ostatným. Pracujem na tom (úsmev)Žena môže urobiť svet krajším a lepším, tak ako muž, len nie je namieste očakávať, že začne ten druhý. Úlohou ženy je zastaviť sa a opýtať sa: čo by na mojom mieste urobila láska? A stať sa tou láskou a svietiť na ceste sebe a druhým.

Spomínala si, že miešaš vlastné vône, to je krásna voňavá záľuba:)

Áno, je to niečo, čo som objavila a vďaka čomu môj život získal ďalší rozmer.  Nedávno naša dcéra Jasmínka  túžila vytvoriť si svoj parfém - tak sme spolu aj s jej kamarátkou namiešali vôňu, ktorú som nazvala „Nevinnosť“. Dievčatá mi pomáhali vyberať silice, ktoré sa im páčia a tie som skladala do vonných tónov. Pri tomto procese som si uvedomila, nakoľko sme my dospelí s aspektom nevinnosti stratili spojenie a nadobudli presvedčenie, že sme zlí.

Začala som vidieť tú zraniteľnosť, s ktorou sú nám deti vystavené. Ako môžeme ublížiť, keď im nedáme šancu rozprávať, vyjadriť svoje skutočné pocity, keď ich nevypočujeme. Oni sa často následne bránia hnevom, ktorý po čase môže nabrať obrovské rozmery, až také, že sa stane súčasťou systému dieťaťa a ono si ho so sebou nesie v emocionálnom tele v podobe zhlukov, fungujúcich v mentálnom systéme ako programy a presvedčenia, ktoré nás determinujú v dospelosti a nedovoľujú pohnúť sa z miesta a žiť.

Keď si deti vyberajú vône, ktoré sa im naozaj páčia, vyjadria tým, čo skutočne vnímajú a cítia. Uvedomia si, že možnosť povedať „áno“ aj „nie“ je pre ne dôležitá. Dievčatá sa mi rozvinuli pred očami ako kvetinky a ukázali svoju detskú nevinnosť. Videla som, aké podstatné je dať im pocítiť, že ich názor je pre mňa, dospeláka, skutočne dôležitý – a že ma môže obohatiť a posunúť  k súvislostiam, ktoré by som sama neobjavila.

V tomto úžasnom procese tvorby novej vône som zažila, ako prijatie a záujem otvára a uvoľňuje, ako mizne uzatvorenie, nedôvera a strach. Ako vône, ktoré im v prvom momente nevoňali a povedali im radikálne nie, postupne prijímajú a začínajú im voňať. „Rozčuchali sa.“ Alchýmia života v priamom prenose.

Ďakujem zo srdca za stretnutie.

Katarína Koledzai

Autori fotografií: Michaela Misha Paľová, Ctibor Bachratý, Cagalove