Ako som pred kamerou raftovala

 Pred pár rokmi som sa nechala nahovoriť na raftovanie v Čunove (Areál vodných športov). V televíznej šou Debakel u Oľgy Záblackej sme mali tvoriť tím so spevákom Mariánom Greksom a súťažiť proti vášnivým aktívnym športovcom manželom Mikšíkovcom. Mirka a Igor jazdili výkonnostne európsky pohár a v R2 (raft pre dvoch) boli dokonca niekoľkonásobní majstri slovenského pohára.

Od začiatku bolo jasné, kto vyhrá, a že náš raft sa bude prevažovať smerom k Mariánovi, a ja budem z neho vypadávať, ak si do neoprénu nenapchám ťažké kamene. Greksa je totiž oproti mne obor a ja pri ňom pôsobím ako trpaslík. V kategórii rafting sme boli celkom dobrá komediálna dvojica.

Tréning

Raftovanie je Mariánov dlhoročný koníček, ale mňa nikdy nelákalo vyskúšať si niečo podobné. Takže si ma zobrali do parády manželia Marián a Mirka a začali sme trénovať. Sú to dobrí inštruktori. Najskôr vás naučia kľaknúť si pred vodou na kolená. Zrazia vám hrebienok z hlavy, aby ste ho neskôr mohli nosiť oprávnene.

Dostala som na začiatku veľa inštrukcií, ale poznáte to, pokiaľ si to nevyskúšate v praxi, je vám to nanič. Polovicu rád som hneď zabudla, alebo im nerozumela, dochádzalo mi to všetko doslova až vo vode. Poučenie, že sa nemám naľakať, keď vypadnem z člnu a zopárkrát sa vykúpem, a že si musím skúsiť všetko, hlavne tie pády, ma trochu vyviedlo z miery.

My sme si ale na počudovanie prvé dve jazdy užili a nevykotili sa. Bolo to motivujúce, ale dlho mi to nevydržalo. Rafteri ma vyhnali naspäť na vodu, aby som si to vyskúšala viackrát aj s pádmi.

Vo vode

Náš čln sa pretočil pri tretej jazde a to hneď na začiatku. Keďže som celkom správne nepochopila všetky inštrukcie a k člnu som sa pre silné víry nevládala dostať, viezla som sa na chrbte od začiatku rafterskej dráhy až po koniec. Len tak mimochodom, čunovský umelý kanál je dlhý cca 600 – 700 m. Sústredila som sa na to, aby ma tá voda úplne nezomlela, a aby som nenarazila na obrovské, nenápadne vytŕčajúce kamene. Marián Greksa si to frajersky odraftoval dolu vodou sám. Vždy, keď sa dalo, sa ma pokúšal inštruovať, aby som sa chytila pádla a nasadla, ale ja som sa ponárala a vynárala asi 20 minút až do cieľa ako totálny „neschopák“.

Strach

Keď som na chrbte s nohami hore obchádzala víry, alebo sa do nich ponárala, modlila som sa, nech to prežijem. Valiaca sa voda ma unášala dolu kanálom a ja som sa „viezla“ na umelom vodopáde smerom k nebezpečne vytŕčajúcim prekážkam alebo kameňom.

Popritom mi stále chodilo po rozume, ako tú reláciu asi Oľga Záblacká postrihá, keď sa mi niečo stane počas natáčania, a či to potom vôbec uverejnia.

V druhej fáze som si v duchu nadávala, že pre nejakú komerčnú reláciu idiotsky riskujem svoj život.

V tretej fáze som sa zmierovala s tým, že takto hlúpo a nepateticky umriem vo vode.

Keď som sa úspešne vyhla poslednej prekážke, vo štvrtej fáze som pripustila, že budem žiť, ale koleno, s ktorým som čakala na ďalšiu operáciu, bude rozflákané úplne.

Nie som typ panikára, zvládla som to dobre a bezpečne. Som dobrý plavec a mala som aj záchrannú vestu, ale bolo mi do plaču z toho, že som sa nechala nahovoriť takto šaškovať pred kamerou, ja, čo adrenalínové športy naozaj nemusím.

Divoká voda vo mne

Rafteri ma poučili, že až teraz som zažila skutočný rafting. Precítila som na vlastnej koži silu valiacej sa vody a mohli sme začať trénovať. Teraz som mala milión otázok. Začala som vnímať, že takáto voda, raft a človek môžu fungovať v nejakých skrytých zákonitostiach. Chcela som ich prebádať. Nerada sa vzdávam a tak som išla do toho na plné gule. Asi nie som normálna.

Zrazu sa to ale začalo nenápadne javiť trochu inak. Divoká voda zrejme pokúšala divokosť vo mne a otvárala moje tajné skrýše. Bola som šokovaná z toho, prečo si toto šialené nebezpečenstvo začínam užívať. Bolo v tom všetko a stále sa to menilo, nedokázala som to uchopiť: strachy, hnevy, pocit hanby, ale aj dávka exhibicionizmu, sloboda, túžba zažiť niečo bláznivé a nové a riskovať komfortnú zónu, bola v tom nejaká moja vzbura voči perfekcionistickej a idealistickej Slávke a túžba vyjsť zo zabehnutých nalinajkovaných koľají. Trvalo mi, kým som si to vôbec pripustila a dovolila.

Moje strachy povoľovali, začala som vyliezať z ulity. Niečo sa vo mne otvorilo. Prebúdzala sa vo mne esencia divokej ženy. O pár rokov neskôr som nabrala odvahu a napísala som si rovnomennú hru, hrala som v nej Alicu, ktorá čelí svojim strachom a búra svoje naprogramované predstavy o tom, čo považuje za dobré a zlé.

Rafting nápadne pripomínal môj život. Chvíľu sa veziem hladko, potom ma to vyhodí z „člnu“ a plieska od jedného mantinelu k druhému. Víry ma berú, ponáram sa a vynáram, ale až keď sa celkom vynorím a vyjdem z tej divokej vody, pochopím, aký to pre mňa malo zmysel. Učím sa užívať si a žiť všetko a po hlbokom ponore sa vždy vynorím a vnímam veci z inej perspektívy.

Lekcia pred kamerou

Keď ma už počas natáčania znovu vyhadzovalo z člnu a opakovane som zažila pád a ponory, prišla som na veľa dobrých vecí. Tréning mi dal skúsenosť.

Pochopila som, že na to, aby som tú jazdu zvládla, je pre mňa dôležité koncentrovať sa na prítomný okamih, sústrediť energiu jedným smerom, spracovať svoj strach. Rešpektovať ho, ale nedovoliť mu ovládnuť celú situáciu. Udržať svoj vnútorný pokoj a nervy pokope. Na začiatku jazdy sa predýchať a celý čas vedome pracovať s dychom. Nad vodou aj pod vodou.

To, či vyhráme alebo nie, som vôbec neriešila. To, či sa strápnim pred tisíckami divákov, som „pustila dolu vodou“. Neriešila som už pády. Pre mňa bolo dôležité zvládnuť tú jazdu v bezpečí. Bolo mi už jedno, či v rafte alebo na chrbte vo vode, pokúsila som si to užiť.

Je dôležité koncentrovať sa na prítomný okamih, spracovať svoj strach. Rešpektovať ho, ale nedovoliť mu ovládnuť celú situáciu.

Raftovanie pred kamerou bolo popretkávané mojím strachom, či sa neutopím, alebo či si neotrieskam hlavu o nejaký kameň, a či sa nezabijem a obrovskou trémou, že sa v tej šou totálne strápnim. Osedlala som svoje strachy. Bola som síce viac vo vode, ako v rafte a voda si ma unášala dolu prúdom, ale pochopila som, že to všetko má svoj význam.

Niekedy je nutné, aby sme sa chvíľu cítili aj trápne, je v poriadku mať strach, stáva sa, že sa zasekneme a niečo pokazíme, a je dobré zažiť si, keď nás okolnosti vyhodia z vlastného člnu. Toto všetko je živná pôda, na ktorej rastie všetko lepšie. Na ten čln skôr, či neskôr nasadnete! Dlho mi trvalo, kým som to prijala.

Ak chcete precítiť, o čom píšem, tak skúste raftovanie a natočte o tom video! Ale pozor, potrebujete raft, veslá, neoprén, záchrannú vestu, prilbu, dobrých inštruktorov a odvahu na tú šialenú vodu.

Tento špeciálny „dress code“ na natočenie videa na internet, kde len stojíte, alebo sedíte a niečo hovoríte, potrebovať nebudete. Postačí vám váš telefón.

Tak si vyberte, o čom chcete hovoriť, alebo čo chcete robiť pred kamerou.

E-book Nebojte sa hovoriť pred kamerou (Nemusíte byť hercom, alebo moderátorom, aby ste sa dokázali prirodzene prezentovať pred kamerou.)

Rafting: Nebojte sa raftingu http://www.rafting-splavy.com/

Na rafting a vystupovanie pred kamerou potrebujete mať a vedieť:

– Raft a veslo! Telefón ako snímač. Použite všetky svoje výrazové prostriedky: jazyk, ruky, nohy atď. Nastavte sa na vnútorný pokoj!

– Zopár dobrých inštrukcií, pustiť sa ale do toho musíte vy!

– Užite si vašu divokú jazdu! Začnite natáčať!

– Ak vypadnete z člna, nadýchnite sa, ponorte sa na chvíľu do tej hlbokej vody a vynorte sa! Keď vám to pred kamerou hneď nepôjde, rešpektujte to ako súčasť vašich zručností, chyby a ponory sú žiadúce, tie vás naučia najviac!

– Prekročte svoj tieň, vylezte zo svojej komfortnej zóny a naučte sa niečo o sebe. Ak máte strach, prijmite ho, ak sa cítite neschopní, prijmite to. Všetko je vaše a všetko sa vám v nejakom momente zíde, a zúročíte to.

A verili by ste, že som sa o pár rokov na ten raft s obrom Greksom dokonca vrátila? Začalo ma to totiž baviť, mňa, čo fakt nemusím adrenalínové športy, ale niečo divoké vo mne to chcelo ešte zažiť.

Nasadnite do svojho raftu aj vy! Alebo choďte pred kameru a natočte video o tom, čo viete a v čom ste dobrí! Ako? Takto: